Nachádzate sa: Úvod > Hobby > Zo života invalidov > Nevidiaci vedec, ktorý vyvíja umelú inteligenciu: Som šťastný človek!

Nevidiaci vedec, ktorý vyvíja umelú inteligenciu: Som šťastný človek!

„Môj život je nadplán,“ hovorí nevidiaci vedec Milan Hudec (49). Napriek vážnemu hendikepu je spokojnou hlavou rodiny a uznávaným odborníkom vo vývoji umelej inteligencie.

Aj keď sme to spočiatku vlastne ani netušili, išlo o stretnutie po takmer 22 rokoch. Na Vianoce 1993 sa na stránkach Života objavil príbeh talentovaného nevidomého študenta, ktorému naša redakcia vďaka príspevkom ochotných sponzorov pomohla so zaobstaraním špeciálneho počítača s kompletným vybavením. Že to nebola márna snaha, dnes niet ani najmenších pochýb.

Muž v stredných rokoch nás víta vo zvláštne zariadenej kancelárii, kde sa počítačový monitor nachádza na celkom inom mieste ako klávesnica. Braillovo písmo a zvukové výstupy predstavujú pre Milana Hudeca akýsi symbolický spojovací most s okolitým svetom a zároveň jeden z hlavných prostriedkov, vďaka ktorému sa môže venovať svojej práci. Z muža šíriaceho vlnu pozitívnej energie cítiť pokoru a zmierenie s osudom, ktorý ho ako pätnásťročného chlapca pripravil o zdravie. Následkom vážneho úrazu stratil zrak, čiastočne sluch, skončil s ťažkými popáleninami a trvalým poškodením ruky, ktorej spočiatku hrozila amputácia. „Napokon mi ju zachránili, ale aj tak to bol pre mňa obrovský šok a zásadná zmena,“ spomína na obdobie, keď musel preskupiť poradie životných hodnôt. V modlitbách, ktoré mu doteraz pomáhajú, si vysníval dve túžby – nájsť si ženu a mať možnosť venovať sa elektrotechnike. Obidve sa mu splnili.

Zvládol to

Počas dlhých dvoch rokov strávených v nemocniciach a následných rehabilitáciách mal dostatok času rozmýšľať o tom, kam povedú jeho ďalšie kroky. Prvým bolo Gymnázium pre zrakovo postihnutú mládež v Prahe, druhým, oveľa ťažším, Matematicko-fyzikálna fakulta Karlovej univerzity v Prahe. Milan Hudec tam bol prvým nevidiacim študentom a samotní profesori si kládli otázku, či bude schopný náročné štúdium absolvovať.

„Obrovský problém bol s načítavaním textov. Keďže ide o špecifické symboly, mohol si s nimi poradiť iba ten, kto tento odbor študuje. Pamätám sa na zúfalstvo, ktoré som zažíval na konci druhého ročníka asi mesiac pred ukončením semestra. Nemal som načítaný text a obracal sa ku Kristovi s prosbou, aby sa niečo udialo. V najhoršej chvíli prišiel istý človek, že počul o mojich problémoch a pomôže mi. Dodnes je to jeden z mojich najlepších priateľov.“

[S manželkou sa zoznámil ešte za študentských čias, dodnes sú spolu šťastní.] 7 fotografií v galérii S manželkou sa zoznámil ešte za študentských čias, dodnes sú spolu šťastní. Autor fotografie: Archív M.H.

Nevidiaci študent napokon aj vďaka takýmto ľuďom dokázal náročnú misiu zdarne dokončiť. Aj keď žije už takmer 35 rokov s očnými protézami, úplnú tmu vraj nikdy nespoznal. „Mám taký vnem, ktorý sa podobá na farebnú hviezdnu oblohu. Do toho priestoru vniká svetlo. Je podobne silné ako slnko, ale nesvieti do očí. Okrem toho vnímam čosi ako tiene. V reáli sa podľa nich, samozrejme, orientovať nemôžem, ale niekedy sa stane, že pocítim tieň a ten predmet tam naozaj je,“ opisuje zvláštne pocity.

Vedec praktik

Po skončení štúdií a návrate do Banskej Bystrice uvažoval o práci programátora, po troch rokoch hľadania však prišla ponuka z Fakulty prírodných vied Univerzity Mateja Bella. V Inštitúte matematiky a informatiky je členom tímu, ktorý vyvíja počítačové programy pre nevidiacich s cieľom pomôcť s ich integráciou do bežného života. „Našou úlohou je zdokonaliť syntézu a rozpoznávanie plynulej reči, teda na jednej strane rozprávanie počítača na základe písomnej predlohy a na druhej jeho počúvanie, keď z hlasu generuje text,“ vysvetľuje Milan Hudec, ktorý nechce skončiť len pri vedeckých článkoch, ale na základe svojich teoretických znalostí priniesť aj niečo reálne.Softwérový            

Softvérový balík, ktorý sám vytvoril, je voľne dostupný na jeho internetovej stránke. O tejto problematike zároveň prednáša, napísal dve vedecké a jednu odbornú monografiu a ďalších približne štyridsať článkov v špecializovaných zborníkoch a časopisoch. Ďalšou súčasťou jeho práce je adaptácia neurónových sietí pomocou genetického algoritmu. Inými slovami – vývoj umelej inteligencie.


Počítač ako mozog

Neurónové siete sú výpočtovou jednotkou umelej inteligencie – systémov schopných učiť sa a zdokonaľovať samy od seba. „Keď potrebujú trocha pomôcť, používa sa napríklad genetický algoritmus. Genetický preto, že je založený na princípoch v podobe výberu, kríženia a mutácie informácií. Výpočtový systém možno rozdeliť na klasický, ktorý poznáme z bežných počítačov. V jednej časti pamäte nájdeme dáta a v druhej algoritmický návod, ako ich spracovať. Naopak, neurónové siete pracujú podobne ako nervová sústava biologických organizmov. V mozgu je množstvo neurónov fungujúcich paralelne. Informácie sa distribuujú do veľkého počtu buniek a mozog ich spracúva. Podstatou veci je naprogramovať tento proces do počítača, ktorý je následne schopný sebazdokonaľovania a učenia sa z vlastných chýb. Pre živé organizmy nie je až také dôležité veciam porozumieť, ale reagovať inštinktívne a správne. Vďaka tomu dokáže napríklad zviera uloviť korisť a prežiť,“ prirovnáva Milan Hudec. Umelá inteligencia nie je iba pozoruhodný výdobytok, ale aj teoretická hrozba v prípade jej zneužitia. „Ako počítač naprogramujeme, tak bude. Keď ho nastavíme na zabíjanie a použijeme k tomu prvky umelej inteligencie, niet pochýb o tom, že to bude robiť lepšie ako človek. Na druhej strane si nikdy nemôže povedať, že odteraz budem robiť niečo iné. Toto je úžasná výsada ľudskej bytosti, ktorú stroj nikdy nebude mať.“

Stabilný rodinný prístav našiel pod strechou domu v Podlaviciach, ktorú obýva s mamou a ďalšími dvoma najbližšími ženami svojho života. Manželku Elenu spoznal ešte v čase, keď viedol skupiny vysokoškolského biblického hnutia. Chodila na jeho prednášky, občas potrebovala pomôcť s počítačom. Slovo dalo slovo, zobrali sa krátko po skončení štúdií a dnes spoločne vychovávajú čoskoro 19-ročnú gymnazistku Ľudmilu. Vynaliezavosť hlavy rodiny sa prejavila aj tu. Vďaka originálnemu systému diaľkového ovládania kúrenia, ktoré riadi z práce cez počítač, dokáže ušetriť za energie.

Sedavé zamestnanie kompenzuje v záhradke a s hrdosťou prezrádza, že sa naučil pracovať aj s motorovou pílou. „Ľudia v mojom okolí z toho boli spočiatku trocha nervózni, ale už si zvykli. Samozrejme, treba sa na tú prácu cítiť, aby ste si neublížili. Ja mám tieto veci rád,“ víta každú príležitosť na fyzickú robotu. Dodnes hrá šach, a keď ho pozorujete v prostredí, ktoré pozná, zrakový hendikep takmer nezbadáte. „Trocha ťažšie je to s orientáciou vonku aj z dôvodu zhoršeného sluchu. Preto cestujem z práce aj do práce s manželkou,“ vysvetľuje. Keď sa ho opýtame na sny a plány do budúcnosti, bez dlhého váhania odpovedá, že všetky si už splnil. „Myslím, že som šťastný človek. Keď bol u nás na návšteve môj už spomínaný priateľ z Prahy, rozhliadol sa po mojej kancelárii a hovorí: ‚Tak takto si si to teda predstavoval?‘ Moja odpoveď znela: ‚Nie, je to oveľa lepšie, ako som po úraze dúfal.‘ Som za to nemierne vďačný,“ dodáva s úsmevom sympatický Banskobystričan.

Zdroj:http://zivot.cas.sk