Nachádzate sa: Úvod > Ideálny pomocník > Môj príbeh > Príbeh: Prežil prasknutú aortu v hrudi

Príbeh: Prežil prasknutú aortu v hrudi

Bianka Stuppacherová

Keď sa ho opýtate, či je rád, že prežil, na chvíľu sa zamyslí a potom prikývne. Dodá, že nikdy by neveril, akú radosť mu bude robiť obyčajný pohľad z okna. 46-ročný Jozef, darca krvi, si nikdy nepripúšťal, že raz by ju mohol potrebovať aj on sám. A nie málo.

Štyri steny bytu v širšom centre Bratislavy, polohovateľná posteľ. Časopisy, televízia, rehoľná sestra a susedy, čo prídu pomôcť. Každodenná rehabilitácia. Áno, už sa sám dokáže posadiť aj na invalidný vozík. S milovaným bicyklom má spoločné len tie dve kolesá. Áno, kedysi veľmi nemyslel na to, že by mohol prísť o zdravie. V kasíne ťahal dvadsaťštvorky, aby mohol mať tri dni voľna. Cigarety ani alkohol mu neboli cudzie. Na svoj vysoký tlak aj na fakt, že otec mu zomrel ako 29-ročný na infarkt, sa tak trochu vykašľal. Choré cievy ani srdce obyčajne nebolia, bolí len rozvod či prerušený kontakt s dcérou. „Zdravotne som sa cítil dobre,“ hovorí. „Netušil som, čo ma čaká.“

Povolila mechanicky najnamáhanejšia cieva

Začalo sa to tŕpnutím nohy. Práve išiel z práce, bolo leto, 4. júla 2013. Ten pocit bol taký nepríjemný, že si musel sadnúť na lavičku a ešte v ten deň išiel na pohotovosť do nemocnice. Urobili mu ultrazvuk ciev na nohách, napísali správu a vraj sa má hlásiť u obvodnej lekárky. Lenže v cievach končatín problém nebol. Doma si ľahol spať, veď mal po službe. Lenže noha bolela stále viac a pri nádychu a výdychu začal pociťovať nepríjemný tlak. Babka, s ktorou žil v byte, zavolala sanitku. „Ten tlak na hrudníku sa stále stupňoval,“ spomína. „Nehýbte sa, povedal mi vtedy naliehavo lekár. Odvtedy si veľa nepamätám. Previezli ma do Národného ústavu srdcovo-cievnych chorôb hore nad Kramármi a osem hodín ma operovali.“

Jozefovu diagnózu málokto prežije. Praskla mu totiž výduť na aorte a do hrudníka sa mu začala liať krv. Hrudníková aorta je najväčšou cievou v ľudskom tele. Vykonáva životne nevyhnutné a v ľudskom tele unikátne funkcie. Ide o mechanicky najnamáhanejšiu cievu, ktorá zásobuje orgány ako srdce, mozog či miechu, inak veľmi citlivé na nedokrvenie. Je to tepna, čiže cieva pracujúca pod tlakom. Výduť znamená jej rozšírenie o viac ako 50 % pôvodnej šírky v dôsledku oslabenia cievnej steny. Riziko výdutí spočíva v ich tendencii prasknúť a pacient následne vykrváca. Prasknutie aorty so sebou prináša aj ohrozenie práce ďalších tepien, ktoré z nej vedú a okysličenou krvou zásobujú obličky, brušné orgány či dolné končatiny. Aj to bol dôvod, prečo Jozefovi na začiatku akútneho stavu tŕpla noha. Neskoršie nedokrvenie nervového systému, najmä miechy, spôsobilo, že dnes nechodí. Paraplégia dolných končatín.

A Rh pozitív v krvi aj v duši

Darcovi krvi s krvnou skupinou A1 pozitív kardiochirurgovia zachránili život. Celý oblúk aorty, kde bola prasklina, mu museli nahradiť a implantovali mu tzv. stentgraft, čo je vlastne cievna protéza. Samozrejme, vzhľadom na akútny, život ohrozujúci stav museli celý zákrok urobiť na otvorenom hrudníku a pacienta schladiť na dvadsať stupňov Celzia, pretože počas operácie sa na krátku dobu preruší prúdenie krvi cez mozog a nízka telesná teplota slúži na ochranu mozgu. Dostal množstvo krvnej plazmy obsahujúce bielkovinové látky potrebné na zrážanie krvi. „Zdalo sa mi, že som v miestnosti, kde horeli prekrásne ohne. Žeby už peklo?“ spomína na hodiny medzi životom a smrťou.

Po zákroku sa očistec ešte len začal. Všetko ho bolelo, spočiatku sa nevedel pohnúť od hlavy nadol. Šesť dní po operácii dostal zápal pľúc. Úmrtnosť operovaných pacientov s jeho diagnózou je 25 – 30 %. Mesiace vykašliaval hlieny, nemohol rozprávať, komunikoval len tak, že prstom ukazoval na tabuľku s písmenami. Neskôr mu na klinike hrudníkovej chirurgie v bratislavskom Ružinove museli operovať fistulu. Tam sa tiež narodil druhýkrát, takmer im tam zostal na stole. Nasledoval pobyt na oddelení pre dlhodobo chorých. Vychudnutý a s veľkými preležaninami sa vrátil domov. Na Mikuláša 6. decembra 2013. Do bytu na treťom poschodí činžiaka, kde žila jeho stará mama, ktorá mala vo svojom veku množstvo vlastných zdravotných problémov.

„Pred rokom zomrela,“ konštatuje Jozef. „Mali sme obaja odísť do Domova sociálnych služieb v Komárne. Ja som však v ten deň dostal epileptický záchvat a museli ma hospitalizovať. Babička tam odišla vlastne na poslednú cestu. Ja som sa vrátil do tohto bytu a bez pomoci niektorých ľudí by som to naozaj nezvládol. Zažil som aj veľa sklamania od priateľov i úradov, napríklad som sa dozvedel, že nemám nárok na invalidný vozík! Ale o zlých veciach už nechcem hovoriť.“

Verí, že raz bude chodiť, že jeho stav je len dočasný. Keď sa mu dohoja preležaniny, ktoré boli veľmi hlboké, až po kosť, má nárok na liečbu v Kováčovej. Každý deň pravidelne cvičí. Nie je predsa nijaké „béčko“. Je krvná skupina A. Navyše Rh pozitív. V krvi aj v duši.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Zdroj:http://zdravie.pravda.sk