Nachádzate sa: Úvod > Kurzy a školenia > Život vozíčkara > Húževnatý vozičkár: Michal sa po úraze nevzdal, sníva o paralympiáde!

Húževnatý vozičkár: Michal sa po úraze nevzdal, sníva o paralympiáde!

 Kým krutý osud udrie väčšinou bez varovania, Michalovi Tižovi (38) nepomohol ani zdvihnutý prst jeho strážneho anjela. Šestnásť rokov od ťažkého úrazu si už však dávno nič nevyčíta.

Má veľkú chuť sa zlepšovať, jeho veľkým snom je paraolympiáda.

Pred základnou školou v Spišskej Novej Vsi zastavuje auto. Dvaja chlapi majú čo robiť, aby z neho Michala vyložili von. Bez pomoci otca a osobného asistenta Ľuboša Smatanu sa nemôže pohnúť z domu ani krok. Tentoraz sa spoločne vybrali na pravidelný stredajší tréning boccie. V telocvični zmontujú vlastnoručne vyrobené „nádobíčko“, nalepia pásky na palubovku a ide sa na vec.

Je to zvláštny pohľad. Michal sedí na vozíčku, na hlave má špeciálnu prilbu s „tykadlom“ a pred sebou drevenú rampu. Naviguje otca, ako ju má nastaviť, a potom z tejto zvláštnej šmýkačky sústredene spúšťa farebné loptičky. „Je to ako veľký šach,“ vysvetľuje s tým, že každá hra je iná a na každého hráča platí iná taktika. Paradoxné je, že ako zdravý nikdy aktívne nešportoval. Tejto vášni prepadol až potom, čo ostal po tragickom skoku do bazéna navždy paralyzovaný na invalidnom vozíčku.


Michal Tižo rok pred nehodou, keď pracoval na montáži v ruskej Anape.

Posledný skok

Až do svojich 22 rokov vychutnával život tak ako každý iný zdravý chalan. Chodil s partiou na čundre, rybačky, zaujímal sa autá a motocykle. „Pracoval som v jednej firme ako mechanik opravár, zvárač a lakovač, zárobky však neboli podľa mojich predstáv. Preto mi napadlo skúsiť šťastie v Česku. Tam sa to 26. júla 1998 stalo. Išiel som sa večer s kamarátmi schladiť na dedinské kúpalisko niekde pri Lovosiciach, kde sme boli práve ubytovaní. Skok do bazéna bol príliš vysoký, voda príliš plytká, narazil som hlavou na dno a zlomil si stavec C4. Iróniou osudu je, že dva týždne predtým som si na tom istom mieste zodral čelo. To bol zodvihnutý varovný prst, čo som si však vtedy, bohužiaľ, neuvedomil.“

Keď ostal ochrnutý od pliec nižšie, na otázky „keby“ už bolo neskoro. Jeho život preťala hrubá čiara.

Dva roky v ústraní

Po operáciách v Ústí nad Labem a v Košiciach strávil osem mesiacov na liečení v Kováčovej. Domov sa vrátil ako iný človek a celé dva roky nebol schopný vyjsť medzi ľudí. „Každý sa obzeral, veď to je on. Zastavovali ma, aj chlapom vyšli z očí slzy. S tým sa nedá vyrovnať zo dňa na deň,“ spomína Michal na najkritickejšie obdobie po úraze. Hoci ho zvládol bez antidepresív, priznáva, že sa mu občas preháňali hlavou najčernejšie myšlienky.


Počas vojenčiny v Košiciach bol ešte plný zdravia a sily.ografií v galérii Počas vojenčiny v Košiciach bol ešte plný zdravia a sily. Autor fotografie: Archív M.T.

„Bolo to ako s počasím. Vyšlo slniečko a s ním úsmev na tvári, potom sa zatiahla obloha, nechcel som nikoho vidieť a napadali mi hlúposti. Našťastie boli pri mne rodičia, súrodenci, vtedajšia priateľka. Tí mi najviac pomohli.“ Dobrovoľné domáce väzenie rezolútne ukončil Michalov brat, ktorý ho naložil na vozík a vytiahol medzi ľudí. Tam postupne prichádzal na to, že zmysluplne žiť možno aj s vážnym telesným hendikepom. Naučil sa pracovať s počítačom, po šiestich rokoch štúdia na štátnej jazykovej škole získal tri certifikáty z angličtiny. Aj za to je vďačný, lebo jeho osudový pád na dno bazéna mohol dopadnúť ešte oveľa horšie. „Na liečení v Kováčovej sa v našej skupine stretlo viacero ľudí s podobným príbehom, hovorili sme si skokani. Boli tam rôzne diagnózy, chalani, ktorí sa nevedeli ani pohnúť a nedokázali rozprávať. Keby som si zlomil stavec vyššie, vozil by som dnes na vozíku tašku s dýchacím prístrojom,“ dokazuje Michal, že všetko na svete je relatívne.

Paralympijský sen

Ako člen Klubu organizácie muskulárnych dystrofikov chodí na každoročné zrazy do Piešťan, kde už viackrát prezentovali bocciu – čoraz populárnejší šport pre telesne postihnutých. Nabádali Michala, aby to skúsil tiež, po nejakom čase sa dal prehovoriť. Sám nečakal, že už po roku aj pol športovej kariéry bude mať na konte viacero pódiových umiestnení v slovenskej extralige, titul majstra Slovenska a striebornú medailu na prestížnom turnaji masters. Najnovšie sa chystá na kvalitne obsadené preteky do Poľska, čím v podstate otvára svoje zahraničné výjazdy s jasným cieľom – paralympiáda.

„Na tú najbližšiu to asi nestihnem, lebo treba dlhodobo zbierať body do rankingu na najvýznamnejších medzinárodných podujatiach. Možno mi to vyjde na tú ďalšiu,“ dúfa Michal, ktorý súťaží v kategórii BC3 s najťažším stupňom postihnutia.


„Boccia je ako veľký šach,“ hovorí Michal.

Keďže pretekári nie sú schopní uchopiť loptičku do ruky, pomáha im špeciálna rampa a asistent, ktorý pri jej nastavovaní plní pokyny hráča. Finančné náklady spojené s bocciou si zatiaľ hradí sám. Pokiaľ by sa mu však darilo v zahraničí, môže rátať s podporou od Slovenského zväzu telesne postihnutých. „Mám veľkú chuť zlepšovať sa, hoci podmienky na tréning nie sú úplne ideálne. Najmä preto, že v celom meste hrám momentálne bocciu iba ja,“ potešil by sa Michal z prítomnosti aspoň jedného tréningového partnera.

Chce pomáhať

Po dvoch rokoch od úrazu sa mu podarilo čiastočne rozhýbať ľavú ruku od ramena po zápästie, tam sa však progres definitívne zastavil. Pokiaľ nedôjde k prevratnému objavu v medicíne, bude sa musieť zmieriť so súčasným stavom. Duševná rovnováha ovládla Michalovu myseľ už v čase, keď sa dostal medzi ľudí. „Keď začnete riešiť bežné starosti, staré výčitky idú definitívne bokom. Každý deň cvičím, aby som sa udržal v dobrej kondícii, uvažujem o štúdiu sociálnej práce. Ak mi bude slúžiť zdravie, chcel by som sa venovať poradenstvu pre iných telesne postihnutých,“ nemieni bezcieľne premárniť kus života, ktorý ho ešte čaká.

Otec Michal je na tréningu aj počas zápasov synovou predĺženou rukou, nastavuje rampu podľa jeho pokynov.

A čo by dnes poradil tým, ktorí často nezmyselne hazardujú so svojím zdravím? „To je ťažké, lebo my sme si ako mladí tiež nedali dohovoriť. Keby bola pri bazénoch s plytkou vodou namiesto oznamu zákaz skákania tabuľa s nápisom – pozor, hrozí vážne poranenie krčnej chrbtice, pomohlo by to? U niektorých možno áno. V každom prípade stále platí, že človek sa učí na vlastných chybách. Hoci tá moja mala fatálny rozmer, život sa pre mňa zďaleka nekončí,“ nestráca optimizmus sympatický chlapík zo Spiša.

Zdroj:http://zivot.cas.sk/